Trpká spomienka aj po rokoch

Ladislav Bauer, Jozef Balačin, Pavel Jorík, Tibor Koči, Tibor Magyarics, , Jozef Solár, Dušan Szabó Július Štumpf, Juraj Turi-Nagy, František Varga, Daniel Korec, Milan Korec... Pre niektorých len obyčajné mená, bez tvárí, bez ich životného príbehu, bez akéhokoľvek vzťahu k nim. Pre niektorých žiaci, pre iných synovia, vnuci, súrodenci, pre ďalších kamaráti, ktorých už po tragickom dni, 20. január 1974 nikdy viac nezočia. Ide o študentov niekdajšej Strednej priemyselnej školy strojníckej a o jej jedného profesora so synom.

Čo ich teda spája? Smutná okolnosť spoločného pobytu na lyžiarskom výcviku vo Vysokých Tatrách, kde sa pred päťdesiatimi rokmi strhla do Mengusovskej doliny lavína. Spomínaní študenti po hrozivom lomoze, ktorý začuli z náprotivného svahu, nemali šancu ujsť. Naše veľhory si vyžiadali krutú daň. Mladí ľudia sa ocitli pod obrovskou vrstvou snehu. A hoci im tí, ktorí už boli na ceste späť do chaty, utekali na pomoc a ďalší privolávali horských záchranárov, žiaľ, nepodarilo sa ich až na jedného, Ota Berzeho, ktorého našiel záchranársky pes Udo, spod snehu dostať živých. Dokonca dvaja z nich (Juraj Turi-Nagy, Tibor Koči) boli nájdení až po jarnom odmäku.

Ak si niekto prelistuje kroniku školy z tých čias, natrafí na dobové články venované tejto zdrvujúcej tragédii, ale i na fotky, zachytávajúce poslednú rozlúčku s obeťami na školskom dvore. Je to pohľad, z ktorého až zamrazí. Nie je tomu inak ani v súvislosti s pamätnými tabuľami vo vestibule školy, pred školským internátom, ako aj na Symbolickom cintoríne vo Vysokých Tatrách. Človek, ak si uvedomí dôvod, pre ktorý sú na školskom dvore zasadené brezy, ustrnie.

Ticho, sklopený zrak, rozpaky boli citeľné v každom dychu počas pietnej spomienky pri príležitosti 50. výročia od lavínového nešťastia, ktoré sme si pripomenuli 22. januára 2024 v priestoroch vestibulu Strednej priemyselnej školy strojníckej a elektrotechnickej. Príhovor pána riaditeľa Ing. Jána Vettera, recitácie študentov i príhovor spolužiaka obetí, pána Dušana Kurucza, nám odkazujú, že mená obetí tejto tragickej nehody nám budú navždy výstrahou i symbolom pominuteľnosti nášho pozemského bytia, no zároveň i nádejou, že predsa dokáže byť minimálne naše duchovno zachované. V tichu. V sklopenom zraku. V slze. V spomienkach.